Spotrebitelia majú na pultoch obrovskú ponuku potravín, ale zistiť ich pôvod, ako ukázal aj posledný škandál s poľskou priemyselnou soľou, nie je vôbec jednoduché. Nielen na balíčkoch soli, ale aj na iných potravinách je iba strohý odkaz: vyrobené v EÚ alebo pre ten či onen obchodný reťazec. Aké je vlastne európske potravinové právo? Čie záujmy obhajuje? Obchodníkov alebo spotrebiteľov? Na tieto otázky odpovedá odborník na potraviny, hlavný štátny radca Ján Štulc.
Niet roka, aby Európu nezasiahol nejaký potravinový škandál. Aké potraviny jedia slovenskí spotreitelia? Sú bezpečné?
Veľké škandály ako BSE – choroba šialených kráv, dioxíny či E. coli, ktoré nás zasiahli v poslednom desaťročí, vždy prišli z iných členských štátov Európskej únie. Na Slovensku si škandál takýchto rozmerov nepamätáme. Z potravín nikto nezomrel, nemali sme ani nijaké hromadné ohrozenie zdravia, čo hovorí o efektívnosti úradnej kontroly na Slovensku. Fakt, že väčšina problémových potravín pochádza zo zahraničia, hovorí o tom, že slovenské výrobky sú pod stálou kontrolou a ich výrobcovia majú v zásade dobrú potravinovú morálku.
Potraviny sú napohľad jednoduchý výrobok, ale aj obyčajná mrkva či mlieko odzrkadľujú starostlivosť o pôdu či zvieratá. Hoci sa zdôrazňuje vysledovanie pôvodu výrobku, spotrebiteľ to vždy nevie. Vedia to zistiť potravinoví inšpektori?
Áno, je to povinnosť. Vysledovateľnosť pôvodu požaduje Všeobecné potravinové právo EÚ na prvom mieste. Krok po kroku sa dá vypátrať pôvod výrobku, aj keď to býva, ako ukazuje škandál s poľskou soľou, zložité. Aj vtedy, keď sú potravinové výrobky prebalené, vysledujeme ich až k zdroju, kde ich prebaľovali, prípadne nesprávne, chybne či zavádzajúco označili.
Potravinovú legislatívu určuje Európska únia. Prečo platí len pri hovädzom mäse povinnosť uvádzať pôvod krajiny a pri ostatných nie? Sprísni legislatívu až superškandál typu BSE?
Do istej miery ste si odpovedali. Povinnosť označovať pôvod mäsa prišla po chorobe BSE, ktorá napáchala obrovské škody v Európe a znížila spotrebu hovädzieho mäsa. Vlani v decembri však bolo schválené nariadenie Európskeho parlamentu a Rady Európy, ktoré s účinnosťou od roku 2014 zavedie povinnosť označovať krajinu pôvodu pri všetkých druhoch mäsa.
Na Slovensku sa už predávali poľské vajcia, ktoré boli v skutočnosti nemecké, rovnako sa do slovenských obalov prebaľovali zahraničné kurčatá. Prečo si Brusel dáva tak načas?
Nie je to zasa také jednoduché. Čo je pri bravčovom mäse dôležitejšie? To, z akého chovu pochádza prasa, čím ho na farme kŕmili, alebo je dôležitejšie miesto, kde ho zabili a spracovali a ako hygienicky pritom postupovali? Vôbec nie je jednoduché napísať, aký je pôvod bravčového mäsa. Odstavčatá sa mohli narodiť v Holandsku, kde ich kúpili slovenskí chovatelia. Ošípané vykŕmili na Slovensku, ale zabili v Maďarsku. Tam z nich urobili salámu, v ktorej zmiešali rôzne mäsá. Aká bude krajina pôvodu salámy? Ako vidno, nie je jednoduché na to odpovedať. Napriek tomu spotrebitelia majú právo vedieť, čo z tej–ktorej krajiny konzumujú. Preto sa postupne zavedie označovanie krajiny pôvodu aj pri mäsových výrobkoch, mlieku a mliečnych výrobkoch.
Je označenie Vyrobené v EÚ garanciou zdravotnej bezchybnosti? Veď čo je EÚ – zoskupenie 27 krajín s rôznou úrovňou výroby potravín. Nikdy nepijem európske mlieko, ale mlieko z nejakej konkrétnej farmy.
Minca má vždy rub aj líce. V EÚ platí Všeobecné potravinové právo. Všetky členské krajiny postupujú podľa tohto práva, legislatíva v otázke prídavných látok, kontaminantov, je zharmonizovaná. Pokiaľ všetci vyrábajú podľa tohto práva rovnako, tak nemôže byť medzitým rozdiel. Ale v čom je problém? V colnom sadzobníku nenájdete kód pre Európsku úniu, tú totiž tvorí 27 členských štátov. Preto, keď je v legislatíve EÚ napísané krajina či miesto pôvodu, nie je ním Európska únia. Súhlasím s vami na rozdiel od Európskej komisie, že nie je správne uvedené Vyrobené v EÚ. O týchto otázkach sa teraz vedie diskusia.
Na etikete pohárikov medu býva neraz označenie: vyrobené z medov z krajín EÚ a tretích krajín. Ako mohli v EÚ pripustiť taký alibizmus pri výrobku, čo obsahuje peľové zrná, ktoré potenciálne môžu vyvolať alergie? Jediné, čo spotrebiteľ pozná, je baliareň, ktorá „geniálne“ zmiešala všetky možné medy sveta.
Podľa legislatívy EÚ je takto označený med v poriadku. Je to samozrejme hlúposť, pretože spotrebiteľ sa nedozvie, odkiaľ zmes medov pochádza.
Neupraví sa to zmenou nariadenia, keď už sa pohli ľady pri označovaní pôvodu mäsa a mliečnych výrobkov?
Pre med zatiaľ stále platí špeciálna medová smernica, hoci Slovenskomá k nej výhrady. Žiadame jej zmenu.
Množstvo potravín sa v súčasnosti vyrába pod privátnou značkou, pritom spotrebiteľ často netuší, kto tieto výrobky vyrobil. Obchod si to predsa komusi dal vyrobiť. Komu?
Výrobcovia vyrábajú a obchod predáva len to, čo ľudia kupujú. Keď to ľudia nebudú kupovať, nebudú to ani vyrábať. Keď mám v obchode pred sebou regál s múkou, cestovinami, ryžou, nájdem toľko druhov, že si kúpim to, čo mi vyhovuje. Nájdem si taký, ktorého pôvod viem identifikovať. Keby ľudia nekupovali výrobky neznámeho pôvodu, tak by tam výrobcovia pôvod uvádzali. Lenže keď sa spotrebitelia orientujú podľa ceny alebo podľa iných kritérií, čo máme potom vlastne riešiť?
A keď niečo nie je v poriadku?
Keď si ľudia kúpia niečo, čo nespĺňa požiadavky, nejdú sa sťažovať do výroby, ale do obchodu, alebo na Štátnu veterinárnu a potravinovú správu. Jej inšpektori dokážu odhaliť pôvod výrobku.
Lenže spotrebiteľ by to rád vedel hneď.
Isteže, ale sú tu nejaké pravidlá. Kto má otázky na privátnu značku, odpovede mu musí dať obchodný reťazec. Ten tvrdí, že tá má takú a takú kvalitu, povedzme tri systémy – úrovne kvality výrobkov, ktoré sú odlíšené farebne. Robia si audity svojich produktov u výrobcov a ručia za ne.
Nie je to trochu komplikované?
Nie je to slovenský výmysel, takto to beží a ujalo sa to. Možno sa spotrebiteľ orientuje podľa obalu, ale nie podľa toho, čo tam je.
Brusel požaduje, aby potraviny boli predovšetkým zdraviu neškodné. Celý rad európskych štandardov je mäkší ako tie, ktoré požaduje slovenský Potravinový kódex. Je to v poriadku?
To je pravda, ale robíme stále monitoringy, kontroly. Vyhodnocujeme napríklad príjem prídavných látok – konzervačných, farbív, sladidiel v ľudskom organizme. Hodnoty týchto látok sa prehodnocujú na európskej úrovni, robí sa analýza rizika a stanovujú sa nové limity. Je to živá problematika pod gesciou Európskeho úradu pre bezpečnosťpotravín. Nedávno sa prehodnotili všetky farbivá a mnohé boli vylúčené. Napríklad, keď sa zistilo, že pôvodcom smrteľných ochorení vyvolaných baktériami E. coli boli rôzne naklíčené semená, nielen obilné, zmenili sa tri nariadenia, aby sa podobný škandál nezopakoval.
Pravidelne kontrolujete potravinárske aj obchodné prevádzky. Na aké najčastejšie nedostatky narážate u potravinárov a na aké u obchodníkov?
Najčastejším porušením pravidiel v obchode je snaha predávať potraviny po dátume spotreby alebo po dátume minimálnej trvanlivosti. Zákon to vyložene zakazuje, ale stále sa to opakuje. Argumenty predávať potraviny po uplynutí týchto dátumov neuznávame. Obchodníci môžu predávať potraviny lacnejšie deň pred uplynutím dátumu spotreby. To by mal byť cieľ akcií. Vidíme, že to neveľmi funguje. Samotné akcie nadobudli úplne iný zmysel.
A kde sú slabiny v potravinárstve?
V potravinárstve je najviac nedostatkov v hygiene výroby. Keď porovnávame výsledky kontrol a rozdelili by sme ich na domáce potraviny, výrobky z iných štátov EÚ a tretích krajín, potom domáce sú z hľadiska kvality a bezpečnosti najlepšie. Slovenskí výrobcovia komunikujú priamo so štátnym potravinovým dozorom a robia opatrenia, aby odstránili nedostatky. Ak to zhrniem, najmenej problémov je vo výrobe, v baliarňach a distribúcii. Viac nedostatkov je v obchode, ale to vyplýva aj z toho, že sa tu koncentruje druhovo najväčšie množstvo potravinových výrobkov. Najviac problémov je s výrobkami z tretích krajín. Preto tieto výrobky kontrolujeme pred uvoľnením z colného režimu do voľného obehu – predtým, ako sa dostanú na pulty. Lenže môžu k nám prísť cez iný členský štát EÚ a potom robíme kontrolu až v obchode.
Podľa najnovších pravidiel budú musieť obchodníci na pultoch oddeľovať chlieb a pečivo upečené z mrazených polotovarov od pekárenských výrobkov, ktoré boli plynulo vyrobené od miesenia cesta, jeho kysnutia, tvarovania a pečenia. Zjednodušene má ísť o oddelenie dopečených výrobkov od čerstvých. Pravdupovediac po upečení sú jedny aj druhé na nerozoznanie. O čo tu vlastne ide, o to, že nie je chlieb ako chlieb a pekáreň ako pekáreň? O súperenie reťazcov a pekární o zákazníka?
Bez okolkov poviem, že obchody ukradli pekárom vôňu a teraz im kradnú aj robotu. Môže byť toto súperenie? Obchodníci prišli na to, že keď v obchode príjemne vonia, nielen chlieb, tak ľudia viac kupujú. Kedysi v Amerike používali v obchodoch vonné patróny, osvetlenie a hudbu, čo všetko malo ľudí povzbudzovať k nakupovaniu. Jeden z obchodných systémov na Slovensku pravidelne premiestňuje tovar, aby zákazníci hľadali svoj výrobok po celej predajni a kúpili si aj to, čo nechcú kúpiť. Sú to legálne obchodné praktiky, ktoré obchod využíva. Nuž a pri chlebe a pečive predáva vôňa. Ako sa vraví, až sa od nej slinky zbiehajú.
A čo na je tom zlé, keď sa pečie chlieb v obchode?
Ak v obchode o piatej podvečer dochádza chlieb na pulte a bleskove sa doloží čerstvo upečeným, je to ústretové voči zákazníkom. Lenže chlieb tam neupečú, ale dopečú z mrazeného polotovaru. Aby cesto vydržalo zmrazenie, aby sa neroztrhali bunky, musia sa doň pridať prípravky. A tiež preto, aby lákavo voňalo, chutilo, ale najmä dlho vydržalo. Na Slovensko sa neraz prepravuje až z Veľkej Británie, Holandska či Belgicka. Je našou povinnosťou, aj Úradu verejného zdravotníctva, aby sme pravidelne sledovali obsah prídavných látok, či nie je v potravinách príliš vysoký a neohrozuje zdravie spotrebiteľa. Ľudia musia vedieť, aký chlieb jedia, preto ho treba oddeľovať. Je to korektné voči spotrebiteľom aj poctivým pekárom.
Podľa Českého zväzu spracovateľov mäsa až jedna pätina mäsových výrobkov obsahuje hydinový separát, teda lacné, málo kvalitné, prefiltrované, rozomleté mäso s kosťami. Aká je situácia na Slovensku?
Veľmi podobná. V praxi sa používa najmä lacný hydinový separát. Ak spotrebitelia narazia v lacných párkoch či saláme na kostičky, vo výrobku je separát. Sme v Európskej únii, ktorá používanie separátu pripúšťa.
Do potravín sa čoraz viac dostávajú náhradky. Raz je to separát, inokedy rastlinné tuky v syroch, nátierkach, miešajú sa maslá. Odkiaľ sa berie tento diktát nízkej ceny?
Čo dnes čítate a počujete: Sme najlacnejší v meste, keď nájdete lacnejší výrobok, vyrovnáme rozdiel v cene. Po pridaní margarínu do vianočky namiesto masla, bude pochúťka lacnejšia, ale stratí vláčnosť, chuť, bude rýchlo vysychať, menej vydrží. Obchod chce však oslovovať najmä cenou. Prikazuje výrobcom, koľko má výrobok stáť, a tí plniac tento príkaz, nahrádzajú drahšie zložky lacnejšími, čím trpíkvalita.
Obchodníci s tým nesúhlasia. Tvrdia, že ponúkajú celú plejádu výrobkov.
Áno aj, ale kľúčová je cena. Keď do bývalého Československa prišli európski potravinári, obchodníci im stále tvrdili: vaše výrobky nepredáme, lebo sú drahé. Nadnárodné spoločnosti preto v stredoeurópskych krajinách zmenili receptúry potravín, ale pre svoje krajiny vyrábajú podľa pôvodných. Oficiálne vyhlasujú, že sa prispôsobujú zvyklostiam a miestnym chutiam. V skutočnosti je za tým zlacnenie výrobku. Obchodníci sú spokojní, majú svoje marže, profi t a ešte tvrdia, že sú stále najlacnejší. V skutočnosti deformujú kvalitupotravín. Tento trend chtiac–nechtiac akceptovali aj slovenskí výrobcovia.
Koľko máme na pulte poctivých a koľko tzv. klamlivých výrobkov? Možno ešte nazvať syrom výrobok, do ktorého pridali rastlinný tuk?
Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Určité percento rastlinného tuku v syre alebo aj v čokoláde je povolené, ale musí to byť označené na obale.
Prečo sa to povolilo? Veď v minulosti sa to nepoužívalo.
Veda a potravinárske technológie rýchlo napredujú, ale poctiví výrobcovia nenazvú syrom výrobok, do ktorého sa pridá rastlinný tuk. Musím apelovať na ľudí, keď prídu do obchodu, aby rozmýšľali, prezerali výrobky na pultoch a čítali etikety. Na obale produktu je obrázok šťavnatých pomarančov, ale až informácia na etikete prezradí, že výrobok ich neobsahuje, obsahuje len pomarančovú arómu, príchuť a farbivá. Preto treba nakupovať s rozumom, nepodliehať emóciám, na ktoré útočí atraktívny obal, páčivý názov. V Bruseli sa teraz posudzuje nové nariadenie o informáciách o potravinách pre spotrebiteľov. Okrem iného sa rieši otázka, koľko reklamy má byť na výrobku, aby nebol väčší priestor využitý na rôzne motívy, ktoré odpútajú pozornosť spotrebiteľa od podstatných vecí.
Potravinoví inšpektori sa niekedy menia na detektívov, pretože pribúda nepoctivých výrobcov. Enzýmami sa falšujú medy, cez polyfosfáty sa prepasíruje do filiet tresky viac zmrazenej vody. Kto ťahá v tomto súboji za kratší koniec povrazu?
Podvody boli aj budú. Preto sa kompetentné autority spájajú, aby proti nim bojovali. Mnohé členské štáty začali zamestnávať kriminalistov, daňových expertov. Aj na Slovensku spolupracujeme s políciou, colnou správou.
Aká je efektivita? Máte skutočne prehľad o tom, aké výrobky napríklad predávajú ambulantní predajcovia potravín z Poľska? Hlásia vám starostovia ich pohyb? Vraj si všetci svoju oznamovaciu povinnosť neplnia.
Ale prečo to nerobia? Lebo ľudia chcú kupovať lacnejšie výrobky a starosta to „nevidí“, pretože sú to jeho voliči? Nemáme toľko inšpektorov, aby sme všetko videli, potrebujeme aj oči verejnosti. Najťažšie zo všetkého však je chrániť ľudí pred vlastnou hlúposťou.
Zdroj: http://peniaze.pravda.sk/spotrebitel/clanok/26099-spotrebitel-ma-pravo-poznat-povod-vyrobku/
